Something about me - special post for ! 2OOO ! fans




V podstate o mne toho veľa neviete.
Nie som ten typ čo sa ľuďom otvára, čo vie emotívne písať alebo sa o všetko s Vami deliť.

Koniec koncov ani mňa nezaujímajú nepodstatné veci a omáčky, mám rada veci definované presne, to čo je potrebné pre mňa takzvaná pointa či už článku alebo recenzie a keď mám chuť na niečo sladké dám si čokoládu :)

Je Vás tu už naozaj dosť - 2000 , wau .
Preto som sa rozhodla, že si zaslúžite vedieť aspoň zlomok o niekom, kto to tu pre Vás fotí, vymýšľa, tvorí a čo to napíše.
Ak si myslíte, že sa k Vám spoza PC prihovára maminka, ktorá v ženskom jazyku - snažilkovala, tehuľkovala na modrom koníku, študovala kvantá literatúry, škrtala každý jeden tt v kalendári a pripravovala sa nato ako zaplavím web svojou miniatúrou, tak ste kúsok vedľa. ( nechcem aby ste to teraz brali ako výsmech z tých, ktorý to tak robia ja som len nemala čas).
Keď sa mi začervenali tie dve osudové čiarky po prvýkrát bola som pred nástupom do druhého ročníka na Technickej Univerzite v Košiciach konkrétne na Stavebnej Fakulte odbor Pozemné stavby.
Namiesto hladkania bruška, pozorovania váhy, pripravovania výbavy, som cestovala týždeň čo týždeň 240 km, riešila statiku a pružnosť z ktorých som mala asi väčšiu nevoľnosť ako z tehotenstva.

Keď sa narodila Sofia, dieťa, ktoré zo mňa urobilo matku a prvý krát som ju vzala do náručia bolo to niečo neopísateľné. Ten zázračný pocit, že držíte kúsok seba, ale to vy mamy všetky veľmi dobre viete.
Mala som 21 a prvé tri mesiace som plakala, smiala sa, nadávala, kričala, tešila sa :)


Občas som mala pocit, že jednoduchšie by bolo dať tú statiku na A-čko ako tento kolobeh čo šiel dookola, začínal ráno a bežal nonstop do ďalšieho rána.

Aby som sa náhodou nenudila dva roky po Sofinke prišiel Adam.

Dieťa ako za odmenu. Čo sa ale veľmi rýchlo zvrtlo keď sa začal pohybovať sám na večný beh a 100% pozornosť 24 hodín denne 7 dní v týždni 365/366 dní v roku x 2. To je Adam.
Napriek tomu, že niekedy som ledva stála, spánok bol skôr ako malý doplnok dňa a doteraz mám niekedy pocit, že mi praskne hlava keď sa dožadujú slova naraz obaja....napriek tomu sú skvelí.
Sú "team", malé komando, ktoré po sebe častokrát zanecháva spúšť a hluk, ale aj šťastie a lásku.










Neľutujem ani jeden deň, ani jedno rozhodnutie.
To čo tvorím je aj pre nich.
Odkaz a priblíženie toho čo pre mňa boli, sú aj budú.




pekný deň :)

Zuzana

Zuzana

No comments:

Post a Comment