The Mirror

Boli sme doma samé.
Ja som o dušu leštila zrkadlo, ona maľovala.
Prišla si vymeniť vodu v poháriku. Chvíľu na mňa so záujmom hľadela...
Slová na seba nenechali dlho čakať a jej zvedavosť ma zasypala otázkami.
"Prečo to čistíš tak dlho? Aby bolo poriadne vyčistené? A prečo? "

"Aby som sa v ňom lepšie videla "odpovedám jej v zápale.
"A načo sa chceš tak dobre vidieť veď sa vidíš aj tak nie?"
Stopla som sa a pozrela ako si spokojne napúšťa vodu a odchádza.
Čo jej asi tak behá hlavou....
Zvesila som to veľké zrkadlo, popritom som mu obila kus rohu, celkom ťažké je.
Položila som ho na posteľ a zavolala ju.
Samozrejme som ju tým otravovala, takže to chvíľku trvalo a za výmenný obchod ( balík mojich žuvačiek ) prišla.
Povedala som jej nech sa pozrie do zrkadla.
Prinajlepšom si pomyslela, súdiac na jej pohľade, že som sa asi "nainhalovala" výparmi z toho čistenia.
Opýtala som sa jej čo vidí.
"Vidím seba."
"A aká si?"
"Teraz asi vážna, ale keď sa usmejem budem šťastná a keď zamračím nahnevaná." 
"Aké máš oči?"
"No teraz sú veselé ale viem urobiť aj nahnevané ....."


Ani jedna z odpovedí nebola ohľadom výzoru ako takého.
Na otázku aká si? Neodznelo pekná, škaredá a ani oči neboli modré lebo ona vie, že ich modré má. 

Deti vidia veci,  ktoré sú pod povrchom.
My vidíme veci, ktoré chceme vidieť.
Mám šedivý vlas, zase vráska navyše, nejako som pribrala, bože aké mám otrasné vlasy....
Namiesto toho aby sme videli, "dnes som naozaj šťastná a mám chuť sa usmievať."
Zase som sa niečo od nej naučila.
"Najväčším nepriateľom a stresom pre seba sme my sami."
Tak som obila zrkadlu aj druhý roh. Nech na to myslím vždy keď sa do neho pozerám.
Pretože tak ako sa vidíte vy, tak Vás vnímajú aj ostatní.

Sof Adamo

No comments:

Post a Comment