Spriaznenú dušu na rovnakej vlnovej dĺžke s ktorou sa nemusíte vidieť aj roky a stále si máte čo povedať. Zdá sa Vám akoby to bolo včera čo ste boli spolu naposledy.
Človeka, ktorého možno poznáte celý život alebo ste ho spoznali len nedávno a aj tak máte pocit, že ste prepojení už storočia.
Niekto ho nájde v súrodencovi, v rodičovi, v partnerovi či dieťati, niekto v priateľoch.
Sedeli sme na obede pri skanzene Oravskej dediny.
Po zaujímavej ceste na bicykloch zo Zuberca, kde mladá slečna bojovala s každým lesným koreňom a skalou, som si spotená ako myš a nervózna sadla za stôl.
Ako prvé som si samozrejme vytiahla telefón, že si ich aspoň teda odfotím. V zábere som si ich všimla.
Boli tak neprehliadnuteľní a zároveň úplne jednoduchí.
Sedeli nad strapačkami s kyslou kapustou. Pomaly si ich vychutnávali a rozprávali sa.
Užívali si okolie, oči sa im usmievali, hovorili pokojným tónom. Vlastne viac hovoril on. Podľa ich konverzácie tu neboli prvýkrát ale bolo to celé akoby prežívali minulosť. Celý čas ju oslovoval maminka.
Dvaja ľudia v ktorých tvárach sa podpísali roky, zážitky, emócie, starosti ale aj napriek tomu v nich najviac bola čitateľná láska, úcta a pokora.
Mohli mať tak okolo 80. Rozprávali sa ako najlepší priatelia, pozerali sa na seba akoby to bolo naposledy. Ničím nerušení, vo svojom vesmíre, obklopení nervóznymi ľuďmi (viď aj ja) s mobilmi v rukách, kričiacich na deti, či netrpezlivo čakajúcich na obsluhu.
Pozorovala som ich asi 20 minút. Chcela som si ich odfotiť ale potom som si povedala, že to čaro nechám im. Nebudem im kradnúť ich svet pre svet ten môj.
Včera za mnou prišiel Adam, prechádzal sa zúfalý po obývačke a pýta sa ma: " Mami ja žijem naozajstne ? " Pozrela som na neho neveriacky, čo to je za otázku. Opýtala som sa ho, prečo sa ma to pýta.
"Lebo ja mám pocit, že sa mi to iba zdá, že každý deň sa mi to iba zdá, že žijem....."
Ja som si spomenula po chvíli na týchto ľudí, že oni naozaj žili.
Žili svoje spomienky v prítomnosti a prítomnosť vo svojich spomienkach.
