Klasický cestovný scenár, ktorý poznajú asi všetci rodičia.
Rodinná "pohodička", potešenie z výletu až do chvíle, kedy sadnete do auta a po 10 minútach sú zrazu všetci hladní, všetkým treba cikať (všetkých myslím 2 pasažierov okupujúcich zadné sféry vozidla ).
Samozrejme, že po pól hodine takéhoto zvukového teroru začnete hučať aj vy.
Otáčam sa za Adamom so slovami, že ak okamžite neprestane pindať zastavíme a vysadím ho.
Najprv si vypočujem, že na ceste sa hocikde zastať nemôže ( logicky, pamätá si z predchádzajúcich diskusií o cikaní, keď mu prízvukujeme, že na diaľnici sa hocikde zastaviť nedá, musí hovoriť dopredu alebo vydržať ).
Ďalej sa opakujú bežné frázy o tom, aká som zlá matka, že som ani nemala mať v brušku takého chlapčeka keď na neho kričím a, že ma nechce.
Vravím mu, fajn čo by robil bez maminky.
Klasická odpoveď prichádza pohotovo : "Mám predsa ocka.."
Ja spokojne vyťahujem kalibre typu: "No, ale ocko býva dlho vo firme, nemohol by si chodiť na obed zo škôlky, bol by si tam posledný." A ďalšie názorné príklady, prečo je mama pre neho vlastne tak dôležitá.
Na záver nezabudnem poznamenať, že ak chce môžeme si to vyskúšať a ja pôjdem niekam na týždeň.

Tak si vypočul môj prejav a potom sa ma pýta:
"Matka a kde by som bol teraz keby si tu nebola?"
Vravím s víťazoslávnym tónom v hlase a spokojným úškrnom : "Neviem kde by si bol."
On:" No predsa v aute."


Otáčam sa. Som už ticho, nemám čo povedať. Manžel sa chichúňa na tom ako som dostala na frak. Tak logická vec a mňa to nenapadlo.
Dostalo ma moje vlastné dieťa. Bumerang.

Nie som mama ale matka. Teda aspoň ja sa tak vnímam.
Nie raz som sa v príspevkoch zmienila o tom aký typ človeka sa Vám tu prihovára.
Som jeden z tých cholerických, introvertných, výbušných jedincov ktorí častokrát najskôr konajú až potom rozmýšľajú.
Veľakrát keď idem do vývrtky spomeniem si na svoju sestru ako sa na mne smeje, že ako z toho "telíčka" môže ísť taký hlas.
Vždy keď je u nás a decká ma vytočia začnem húkať ako siréna, ktorú počuť asi aj do susedných domov.
Pritom si veľakrát hovorím nehúkaj, nekrič, nikam to nevedie. No druhé ja to bohužiaľ proste potrebuje. Odventilovať všetok ten hnev a potom sa ukľudním. Pre mňa je to určitý spôsob "psychohygieny".
Viete si predstaviť tú situáciu keď s vypleštenými očami kričíte tak, že máte navreté žili od krku až po malíček ľavej nohy a niekde v pozadí sa smeje sestra. Vlastne nesmeje, rehoce.
Aj keď klop klop, už sa to omnoho zlepšilo.
Nehádžem taniere, netrhám papiere ani nebúcham do vankúšov.
Častokrát sa pre veci nadchnem, dokážem o nich básniť a zdokonaľovať ich celé hodiny, dni, mesiace a nakoniec ich do konca nedotiahnem. Cúvnem. Akýsi zvláštny poddruh sebareflexie.


Každopádne bez mučenie priznávam, že život so mnou nie je ľahký.
Takže tak ako si myslíme my, že život s deťmi nie je jednoduchý, tak ani oni to nemajú s nami ľahké.
Najmä teraz počujem častokrát v hlave mamine slová, tvoje deti ti to dvojnásobne vrátia.
Neviem či dvojnásobne alebo skôr desaťnásobne.
Pre moje "vylevelovanie" charakteru mám dcéru s rovnakou povahou ako som ja a to do poslednej bodky. Takže presne viem ako bude reagovať na moje podnety a na dané situácie. Vlastne denne zvádzam boj sama so sebou.
Vidím na nej čo je zlé a čo dobré na mne.
Vidím čo mám na sebe zlepšiť a čoho sa naopak držať.
Ešteže mám aj druhé dieťa, ktoré má zopár vlastností ako vzťahovačnosť a tvrdohlavosť po matke, ale je to taký náš malý hromozvod.
Adam ustojí všetko.
Sofia je mojím zrkadlom a Adam tým, čím by som mala byť.


Je neuveriteľné ako dve deti vychovávané v rovnakom prostredí dokážu byť tak odlišné osobnosti.
Keď sa povie, že dieťa je dar a zázrak života tak mi to už dáva zmysel. Niežeby mi to predtým, keď boli menší zmysel nedávalo. No tým ako rastú a formujú sa ich povahové vlastnosti je to omnoho silnejšie.
Ďakujem tomu, že môžem byť matkou a vždy sa budem snažiť byť aj mamou.
Pretože som sa naučila, že nie je dôležité usmievať sa len keď to tak cítime. Dôležité je usmiať sa vo chvíli, keď to môžu cítiť tí, ktorých milujeme.