Vianoce sú už pomaly ale isto tu.
Väčšina darčekov nakúpených, teda pre tých najmenších určite.
Snažíme sa im dať toho čo najviac resp. pokiaľ nás pustí rozpočet a naše presvedčenie, že im to skutočne urobí radosť.
Tešia sa zo všetkých, hrajú sa so všetkými, ale vždy je tá jedna najviac....
Jedna hračka.
Ako 5 ročná som mala jedno autíčko (nepamätám sa ako dlho som ho už mala). Volalo sa Tanzánia.
Jeho meno bolo odvodené od zástavy štátu Tanzánia.
Keďže som veľmi rada hrávala pexeso, už ako 4 ročná som poznala všetky vlajky štátov. Teraz s hanbou musím priznať, že to už tak nie je.
Nebudem však odbočovať.
Tanzánia bol malý angličák. Dodnes si pamätám jeho tmavomodrý lak s metalickým nádychom a kapotu, cez ktorú bol šikmo žltý pás s čiernym lemovaním ako na vlajke.
Autíčko malo otváracie dvierka.
Malý angličák s otváracími dvierkami, to bolo niečo.
V lete som do neho strkala mravcov a vozila ich, veď kto by sa nechcel odviesť v mojej Tanzánii.
Tanzánia so mnou chodila všade. V zime som ju nosila v teplom kabátiku so vzhľadom rifloviny. Stískala som ho rukavičkou vo vrecku aby som sa uistila, že tam stále je. Možno niekomu sa to zdá nemožné. Presne takto si to však pamätám a keď zavriem oči, mám pocit akoby som ho v tom vrecku cítila ešte teraz a to už je 23 rokov.
Nevedela som si predstaviť deň, či prechádzku bez nej.
Jedného dňa sme išli od starkej. Mojím zvykom, cestou dole po schodoch, bolo jazdiť autíčkom po zábradlí. (akože išlo dole kopcom.)
Mala som rukavice a autíčko sa mi vyšmyklo.
Starká bývala na 4 poschodí, čo až tak vysoko nie je, ale na rozbitie malého autíčka je to postačujúce.
Zúfalo som sa nakláňala cez zábradlie a pozerala ako sa autíčko nenávratne blíži k samému spodku. Až prišiel ten zlovestný zvuk dopadu.
Bežala som po tých schodoch ako divá. Dúfala som, že keď prídem dole tak autíčku nič nebude, že možno bude mať len rozbité sklo, či odlomené koliesko. Čo by mi nevadilo, mala som ho predsa tak rada. Keď som však stála tesne nad ním zistila som, že realita je úplne iná.
Autíčko bolo rozlietané na malé kúsky. Pozbierala som ich do posledného so slzami v očiach, výčitkami k samej sebe, prečo som autíčko pustila.
Cítila som sa akoby som stratila to najcennejšie, žiadna iná vec mi ho nemohla nahradiť. Rodičia ma upokojovali, že to bude ok, že mi kúpia druhé autíčko.
Lenže nechápali, že nech mi kúpia aj väčšie, zaujímavejšie, vynovenejšie a drahšie autíčko, už to nebude Tanzánia.
Tá Tanzánia čo so mnou prežila toľko vecí.
Myseľ malých detí je oveľa silnejšia ako si my dospelí myslíme.
Neuvedomujeme si, čo všetko sa v nej odohráva a aké dôležité sú pre nich momenty, veci a zážitky, ktoré prežijú.
Tie najsilnejšie si pamätajú roky, desaťročia.
