Happiness


Šťastie nie je presne definované, nie je hmotné, nemá tvar ani sa nedá chytiť.
Napriek tomu je tu a dostupné pre každého.
Mnohí sa ho dobrovoľne vzdáme bez toho aby sme mu dali šancu alebo si ho necháme zobrať druhou osobou, ktorá parazituje na našej nerovnováhe a dobíja tým seba.

Prečo si ho necháme dobrovoľne zobrať?

Je to naša voľba, náš pocit a keď ho raz dosiahneme nemali by sme sa ho vzdávať.
Šťastím je už len to, že sme tu v tomto čase obklopený ľuďmi, ktorí zato stoja.
Šťastným nás nemôže spraviť nikto iný pokým to my sami nebudeme chcieť a tak cítiť.
Napríklad pri narodení dieťaťa máte pocit, že ono Vás spravilo šťastným ale je to tak, pretože vy ste sa tak nastavili a chceli ste to tak. Bez Vášho akceptovania by to bolo irelevantné.
V dnešnej dobe sa viac zaujímame o ostatných ako o seba.
Sledujeme životy druhých a myslíme si, že ich kopírovanie nás urobí spokojnejšími.
Veľakrát si však neuvedomujeme, že aj tí najspokojnejší ľudia v skutočnosti šťastní byť nemusia a skrývajú svoje vlastné problémy za pózou dokonalého života.
Všetci sme rozdielni, máme iné životné situácie, iné spoločenské pomery iné priority.
To čo spraví pekný deň susede Hanke nemusí urobiť pekný deň mne. Ale ja sa budem aj napriek tomu snažiť robiť to isté čo ona, veď je šťastná tak budem aj ja. Zabúdam na to, že to už nie som ja a môj život ale život niekoho iného, ktorý si prešiel inou cestou a získal na nej iné hodnoty.
Až vtedy začneme byť spokojní a vyrovnaní keď začneme mať radi, akceptovať a vážiť si sami seba, svoj život.
Tak ako chorý si uvedomí aké je zdravie dôležité až keď ochorie tak aj my si uvedomujeme skutočné hodnoty života až keď ich strácame. Mnohokrát zbytočne a našim zavinením.
Sme viac ľahostajní, menej vnímaví, viac povrchní a neustále s niekým pretekáme.
Pritom jediný a najväčší súper pre nás sme my.

Pre príklad vnímania vecí a šťastia detskými očami uvediem malú príhodu, ktorá sa mi nedávno stala.
Boli sme na dovolenke. Kreslila som si s deťmi pri stole. V momente keď si k druhému sadol ocko presunuli sa k nemu. Mojkáčikovia pekne do ockového objatia, každý na jedno kolienko.
Pozrela som sa na nich s tým svojim kyslím výrazom so slovami, prečo ma tam nechali samu ako odroňa. Pozvali ma teda k sebe, že aj ja sa môžem k nim pritúliť. Samozrejme, že som trošku musela zahrať formu a tak som im povedala, že oni odišli nech oni prídu. Pozerali sa na mňa, na ocka a čakali na gesto od jedného z nás. Tak sa ocko postavil a natiahol ku mne ruku. Ja som urobila to isté a malými krôčikmi sme už boli všetci štyria pri sebe a objali sme sa.
Adamko chvíľku pozoroval celú situáciu a nakoniec roztvoril náruč najviac ako sa dalo a objal nás všetkých troch.
Potom zdvihol hlávku, pozrel sa na mňa a vraví : " Maminka toto je rodina."

Malý človek vidí veľké veci aj tam, kde ich my veľkí nevidíme.


Majte pekný deň

Zuzana

No comments:

Post a Comment