"Mám brata.
Nikto sa ma nepýtal či ho chcem, či náhodou nechcem sestru alebo ako má vyzerať.
Jednoducho sa tu objavil.
Vlastne si už ani nepamätám na detaily jeho príchodu a doposiaľ som ešte ani neskúmala podrobnosti jeho vzniku.
Jedno je však isté !
Doteraz som mala jednu maminku a jedného ocka.
Teraz mám polovicu matky a polovicu otca.
O izbe ani nehovorím. Vždy sa mi zdala taká veľká.
Teraz sa tu musia moje hračky tlačiť s oslinenými haraburdami ako hrkálky, plyšové neidentifikovateľné zvery, ktoré vydávajú všetky tie iritujúce zvuky.
Každopádne svojho brata beriem ako rovnocenného partnera.
Ja som dieťa, on tiež. Naša pozícia je rovnaká.
Občas, keď veľmi chcem, sa mu snažím pomôcť. Napríklad s podávaním hračiek (keďže si ich ešte nevie sám zobrať). Vyberám si predovšetkým medzi voľným pádom a hodom, čím trénujem jeho reflexy a odolnosť.
Zhrniem to tak, že vlastne napomáham jeho celkovému fyzickému a duševnému rozvoju.
Zatiaľ nevie rozprávať no reve ako traja.
Keďže nemá ešte zúbky jedlo mu zvyknem predžuť.
Minule som ho napríklad ponúkla paprikou, nechápem prečo mama okolo toho robila takú vedu, veď som ju poriadne požula.
Všetci mi to prízvukujú, deň čo deň : Veď ty si staršia !
Ešteže tak rýchlo rastie a veľa spí..."